8583498597_d338b46d95_b

30 rokov podnikania na Slovensku: od socializmu ku kapitalizmu a späť?

9. 3. 2020, 8.59 - Trade-off 1/2020 - Ján Oravec

November 1989. Ľudia na uliciach sa dožadujú slobody, vrátane slobody podnikania. Ponovembrové zmeny následne využili prví podnikatelia, aby rozbehli svoje podnikateľské aktivity. Na rozdiel od tejto všeobecne vžitej predstavy sa prví podnikatelia nezjavili u nás až po 17. novembri 1989. A neboli to takzvaní veksláci, ktorí pred Tuzexom, komunistickým obchodom so západným spotrebným tovarom, menili koruny za tzv. bony. Boli to prví majitelia drobných prevádzok, ktorí začali podnikať ešte pred týmto historickým dátumom. Využili možnosť, ktorú im poskytol predchádzajúci režim v jeho záverečnej fáze, konkrétne v podobe nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 2/1988 Zb.

K dobrému fungovaniu ekonomiky výrazne prispela privatizácia

Ďalší z prevládajúcich mýtov o ekonomickej transformácii 90. rokov vykresľuje privatizáciu ako proces bohapustého rozkradnutia štátneho majetku, nahonobeného predchádzajúcimi generáciami. Privatizéri firmy vytunelovali, tie zbankrotovali a ľudia zostali bez práce. Po privatizácii podľa jej mnohých kritikov tak zostala len „spálená krajina“.

Nič nie je falošnejšie než tento tendenčný a ideologicky skreslený pohľad. Množstvo ľudí, ktorí sú dnes presvedčení, že je reálny a pravdivý, je až šokujúco vysoké. Šokujúco preto, že skutočnosť bola a je úplne iná. A existujú fakty, ktorými sa to dá veľmi jednoducho dokázať. Stačí sa napríklad pozrieť na rebríček najväčších nefinančných spoločností v Slovenskej republike. Z dvadsiatky firiem s najväčšími tržbami je až desať takých, ktoré existovali ešte pred rokom 1989. Slovnaft, U.S. Steel Košice, Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel, Slovenská elektrizačná prenosová sústava, Západoslovenská energetika, Grafobal Group, Continental Matador Rubber, Stredoslovenská energetika, Mondi SCP Ružomberok. To je desať firiem, ktoré boli kľúčové pre slovenskú ekonomiku pred tridsiatimi rokmi a sú pre ňu rovnako kľúčové aj dnes, takže logicky museli úspešne prejsť transformačnou etapou, vrátane čiastočnej či úplnej privatizácie.

Polovicu z nich predstavujú energetické firmy, ktoré sa slovenská vláda rozhodla čiastočne sprivatizovať predajom podielov v nich zahraničným investorom. Zaujímavejších je však ďalších päť významných slovenských firiem, ktoré boli všetky sprivatizované vládou Vladimíra Mečiara, resp. netransparentne rozdané vybraným šťastlivcom pod zámienkou vytvárania „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“.

Ku kritikom privatizácie sa v tomto prípade pridávajú aj ľudia, ktorí sú inak jej zástancovia. A výsledky privatizácie ukazujú, že sa mýlia. S výnimkou VSŽ Košice sú ostatné firmy úspešným príbehom. Privatizéri ich nielen že nerozpredali, ale dokázali ich rozvíjať, zvyšovať ich medzinárodnú konkurencieschopnosť a dokonca väčšina z nich je dodnes ich vlastníkom. K podobnému záveru by sme zrejme prišli, ak by sme predmet analýzy rozšírili z 20 na 200 najväčších firiem v SR.

Všeobecne zažitou predstavou je, že privatizácia bola „zlodejina storočia“ vo všetkých jej formách, od „malej“ privatizácie cez kupónovú, tzv. „divokú“ v druhej polovici až po predaj zahraničným investorom. Neoprávnene. Fakty totiž hovoria pravý opak, ktorý je možno pre mnohých prekvapujúci: privatizácia bola úspešná vo všetkých jej formách, od „malej“ cez kupónovú privatizáciu a priame predaje vopred vybraným záujemcom až po predaj zahraničným investorom.

Slovenská ekonomika a zahraniční investori

Ak privatizácia je vnímaná nezaslúžene negatívne, pri hodnotení pôsobenia zahraničných investorov zasa prevládajú jednoznačne pozitívne tóny. Len jedna firma, Volkswagen, napríklad na daniach a odvodoch ročne zaplatí viac než štvrť miliardu eur.

V posledných rokoch sa rozvinula pomerne intenzívna medzinárodná diskusia o vplyve kapitálových tokov na jednotlivé ekonomiky. Odštartovala ju téza Thomasa Pikettyho, podľa ktorého zahraniční investori do krajín strednej a východnej Európy kapitál nepriniesli, ale ho v skutočnosti odčerpávajú.

Bohužiaľ, táto diskusia nenašla odraz v snahách ekonomickej obce pravdivosť tejto Pikettyho tézy otestovať v slovenských podmienkach na konkrétnych údajoch o výške zahraničných investícií, výške odvedených daní a odvodov na jednej strane a výške dividend odčerpaných do zahraničia na strane druhej. Tridsať rokov podnikania v SR je historickým míľnikom, ktorý by mohol poslúžiť ako impulz k uskutočneniu tejto analýzy.

Úspešné rodinné firmy a slovenské startupy

Rodinné firmy si určite zaslúžia väčšiu pozornosť než doteraz. Vo februári 2018 bola publikovaná zaujímavá štúdia o rodinnom podnikaní na Slovensku. Vyplýva z nej, že Slovensko je v zásade porovnateľné s inými európskymi krajinami, v ktorých 70 až 80 % všetkých podnikov sú rodinné firmy, ktoré zamestnávajú 40 až 50 % všetkých zamestnancov. Podľa reprezentatívneho prieskumu na vzorke 364 rodinných podnikov, ktorý bol v rámci štúdie vykonaný, až 34 % oslovených rodinných podnikov sú firmy staršie ako 20 rokov, ďalších 32 % tvoria podniky staršie ako 10 rokov. Predstavujú tak stabilný pilier slovenskej ekonomiky.

Kým rodinné firmy prinášajú slovenskej ekonomike potrebnú stabilitu, tzv. startupy predstavujú jej najdynamickejšiu časť. V posledných rokoch je možné pozorovať pozitívny trend narastajúceho počtu začínajúcich podnikateľov prichádzajúcich s inovatívnymi projektami. Taktiež existuje veľké množstvo iniciatív zameraných na rozvoj slovenskej startupovej scény. Pri bližšom pohľade na výkonnostné parametre slovenských startupov je však potrebné konštatovať, že síce predstavujú prísľub pre budúcnosť slovenskej ekonomiky, ich súčasný vplyv na jej celkovú výkonnosť zostáva stále nízky, pokiaľ ide napríklad o tvorbu nových pracovných miest (rádovo niekoľko stoviek či tisíc) či o ich podiel na tvorbe hrubého domáceho produktu (stotiny percenta HDP).

Slovenská ekonomika dnes pozostáva v skutočnosti z troch ekonomík

Podľa rebríčka slovenského vydania časopisu Forbes, ktorý posudzoval rôzne finančné a nefinančné ukazovatele podnikov, je až 60 % slovenského HDP generovaných iba päťdesiatkou najvýkonnejších podnikov v SR. Tie predstavujú „prvú“ slovenskú ekonomiku.

„Druhá“ je tvorená ich subdodávateľmi, ktorých je 350–400. Ide o firmy, ktoré sú napojené najmä na štyri veľké automobilky, VW Slovakia, PSA Groupe Slovakia, Kia Motors Slovakia a Jaguar Land Rover. Aj keď počet slovenských podnikov sa medzi nimi začína zvyšovať, ešte stále výrazne dominujú zahraniční subdodávatelia, ktorých si so sebou priviedli veľkí zahraniční investori v automotive či v informačných a komunikačných technológiách.

Ak týchto niekoľko sto firiem odpočítame od celkového počtu podnikateľských subjektov, ktorých je na Slovensku vyše 430 000, zostane nám 99,9 % subjektov, ktoré predstavujú „tretiu“ ekonomiku. Väčšina z nich nie je napojená na celosvetové reťazce ani priamo ani nepriamo. Tejto zvyšnej časti ekonomiky, tvorenej najmä malými a strednými podnikmi, preto chýba dynamika a výkonnosť firiem z prvej a druhej ekonomiky.

Problémom troch ekonomík má význam sa zaoberať z toho dôvodu, že hospodársko-politické rozhodnutia sa robia na základe priemerných ukazovateľov. Relatívne malý počet veľmi výkonných firiem tak „deformuje“ štatistiky a ak zodpovední štatistiky od tohto efektu neočistia, rozhodujú o kľúčových parametroch – ako je napr. minimálna mzda – pre 99 % slovenskej ekonomiky na základe nesprávnych údajov.

Tridsať rokov z pohľadu podnikateľského prostredia: menej štátneho vlastníctva, ale OVEĽA viac regulácie

Vývoj podielu súkromného sektora na slovenskom HDP je dôkazom toho, že riadenie ekonomiky relatívne rýchlo prevzali podnikatelia a majitelia firiem. Ešte v roku 1992 bol podiel štátu, štátom vlastnených podnikov, na tvorbe HDP až 90 %, podiel súkromného sektora predstavoval len 10 %. Netrvalo však ani desať rokov a tento pomer sa úplne otočil, súkromný sektor začal generovať viac než 90 % a štát menej ako 10 %, čo je v relatívne krátkom čase unikátny výkon.

Túto skutočnosť spoločnosť málo vníma, málo vníma význam podnikateľov a súkromného sektora pre bezproblémové fungovanie spoločnosti. Zároveň platí, že najmenej fungujúce sú tie segmenty spoločnosti, v ktorých aj po 30 rokoch dominuje štát, teda zdravotníctvo a školstvo.

Kým v 90. rokoch 20. storočia štát rýchlo prišiel o pozíciu dominantného vlastníka, po roku 2000 si túto stratu priameho vplyvu na ekonomiku viac než vykompenzoval bezprecedentným nárastom regulácie. Za fasádou diskusie o symboloch hospodárskej politiky (dane, dôchodky, Zákonník práce), ktoré sa menili s politickým cyklom z pohľadu podnikateľov raz k lepšiemu, raz k horšiemu, dochádza k permanentnému zvyšovaniu regulačného, administratívneho a finančného zaťaženia podnikania bez ohľadu na to, kto je práve pri moci. Podľa staršieho odhadu Európskej komisie len náklady vyplývajúce z administratívneho zaťaženia podnikania dosahujú cca. 4 % HDP ročne. Slovensko tak postupne atrofovalo zo spoločnosti založenej na ekonomike voľného trhu (začiatok 90. rokov) na spoločnosť s „povoľovacou“ ekonomikou: podnikateľ môže robiť len to, čo mu dovolí úradník a politik (dnešný stav).

Nevrátili sme sa tak v kruhu do toho istého bodu, z ktorého sme pred tridsiatimi rokmi vyšli, pretože základným rozdielom je dnes existencia silného súkromného sektora. Napriek tomu však môžeme hovoriť o našej ceste od socializmu ku kapitalizmu a späť, pretože úloha štátu je rovnako silná, ak nie silnejšia, ako pred 30 rokmi, akurát na uplatňovanie svojho vplyvu nevyužíva vlastníctvo, ale všadeprítomnú reguláciu.

Vnímanie podnikania slovenskou nepodnikateľskou verejnosťou

Viacero prieskumov opakovane potvrdilo, že existuje výrazný rozdiel medzi tým, ako vidia a vnímajú podnikatelia sami seba a ako ich vníma nepodnikateľská verejnosť. Samotní podnikatelia vidia sami seba ako prínos pre spoločnosť, lebo dávajú ľuďom možnosť zarobiť si, snažia sa tvrdou prácou rozvíjať svoj biznis a prispievajú k rozvoju obcí a regiónov.

Dlhodobým problémom je však negatívne vnímanie podnikania a podnikateľov nepodnikateľskou verejnosťou. Veľká väčšina správ o podnikaní a podnikateľoch v médiách je negatívnych. Mediálne kauzy, ktorých súčasťou sú aj podnikatelia, výraznou mierou prispeli k tomu, že slovo podnikateľ si ľudia väčšinou spájajú so slovami ako zlodej, špekulant, vykorisťovateľ. Situáciu zatiaľ príliš nepomohli zmeniť ani početné osobné príbehy inšpiratívnych podnikateľov, množstvo podnikateľských ocenení a súťaží, či kampane, ktorých cieľom je vylepšovať vnímanie podnikania na Slovensku.

Vzťah Slovákov k podnikaniu v medzinárodnom porovnaní

Je dlhodobo známe, že pokiaľ ide o postoje k podnikaniu, Európa zaostáva za svetom. Výrazne pozitívnejšie postoje k podnikaniu majú nielen obyvatelia USA, ale aj takých krajín, ako je Turecko, či dokonca ešte stále komunistická Čína.

Slovensko však zaostáva aj za mnohými európskymi krajinami, keď viac Slovákov preferuje zamestnanecký pomer a menej ich je ochotných dať sa na dráhu podnikateľa. Dôvodom je obava zo zlyhania, strach pred neistotou a uprednostňovanie stabilného príjmu.

Veľa z uvedených postojov má svoje korene v škole, ktorá od útleho veku nielen že nepovzbudzuje žiakov a študentov k podnikaniu, ale častokrát ich dokonca od podnikania odrádza.

Ďalších 30 rokov: aké sú megatrendy v podnikaní

Zmeny, ktoré nás v nasledujúcich rokoch čakajú, sú nepredvídateľné, rovnako ako boli v roku 1989 nepredvídateľné zmeny, ktoré nastali v období nasledujúcich tridsiatich rokov. Napriek tomu je však možné identifikovať kľúčové geopolitické riziká, technologické zmeny a zásadné zmeny v preferenciách spotrebiteľov, ktorých zárodky sú badateľné už dnes.

Medzi najvážnejšie geopolitické riziká patrí narastajúce nebezpečenstvo civilizačných stretov v dôsledku masovej migrácie či klimatických zmien, vyhrotenie ekonomických problémov našej časti sveta vyplývajúce z presunu ekonomického centra svetového hospodárstva z Európy do Ázie, či politická nestabilita v dôsledku neistej budúcnosti EÚ, ktorú môže čakať aj centralizácia aj rozpad, pričom obidva tieto scenáre predstavujú zdroj nestability pre SR.

Nové technologické možnosti, ktoré nám poskytuje spojenie internetu a inteligentných telefónov, začínajú mať revolučný dopad na ekonomiku. Dnes už nie je najpodstatnejšie vedieť vyrobiť, ale nalákať na jedno miesto na internete čo najväčší počet ľudí. Dochádza k zásadnému posunu podnikateľského súboja od konkurencie výrobcov ku konkurencii platforiem. Tradičný biznis model začína byť vytláčaný revolúciou platforiem. Tie často neprodukujú pridanú hodnotu pre spotrebiteľa, „len“ umožnia, aby túto hodnotu na ich platforme vytvárali jedni užívatelia pre iných užívateľov

Technologický pokrok už dnes mení správanie spotrebiteľov, pričom v neďalekej budúcnosti ho môže dokonca úplne revolucionizovať. Tradičný model, na ktorí sme všetci zvyknutí, je založený na triáde: kúpiť – vlastniť – užívať. Potom predať staré – kúpiť nové a tak stále dokola. V posledných rokoch sa čoraz viac začína presadzovať nový model: nekúpiť – nevlastniť – dočasne užívať požičané. To môže mať dramatické dôsledky pre trhovú ekonomiku, ako ju poznáme dnes, pretože spotrebiteľský dopyt je dnes jej kľúčovou súčasťou. Rovnako dramatické dôsledky však môžu mať nové technológie pre dnešnú podobu štátu, pretože napr. technológia blockchainu umožňuje nahradiť peniaze existujúce len vďaka donucovacej sile štátu decentralizovanými riešeniami, ktoré sa bez nej zaobídu.

Uvedené megatrendy sú ako nezastaviteľný vlak. Politici by mali vytriezvieť z ilúzie, že ho zastavia reguláciou a zdanením. Existujúce firmy a podnikatelia, ale aj nové firmy a začínajúci podnikatelia by si ho nemali nechať ujsť, lebo práve od ich schopnosti včas zachytiť kľúčové trendy bude závisieť aj náš úspech v nasledujúcich tridsiatich rokoch.

 

Autor: Ján Oravec

 

O autorovi:

Ján Oravec je slovenský ekonom a prezident Združenie podnikateľov Slovenska. V roce 2004 se stal členem Evropského hospodářského a sociálního výboru v Bruselu a v roce 2013 se stal členem jeho předsednictva. Je zakladatelem Nadácie F. A. Hayeka v Bratislavě.

 

 


Autoři:

Podobné články

  • EK26_d_chody_byrokracie

    Byrokracie aneb Když pro všechno to papírování nestíháme podnikat

    V České republice stráví průměrná malá firma papírováním 226 hodin ročně. Vyplývá to z nejnovějších výpočtů Liberálního institutu, který spolupracuje na projektu Index byrokracie se slovenským INESS a dalšími think-tanky ve světě. Pokud předpokládáme běžný pracovní týden o 40 hodinách práce, pak se jedná o necelých šest týdnů. Přesně potom 5,65 týdne. Tedy skoro měsíc a půl. Měsíc a půl práce vynaložené na činnost, která podniku nepřináší žádnou přidanou hodnotu.

  • 8583498597_d338b46d95_b

    30 let podnikání v Česku: Od socialistického ne-vlastnictví ke ne-kapitalistickému vyvlastnění

  • Fotka web 1

    Rozhovor s Jiřím Dennerem, ředitelem MICo

    Třebíčská společnost Moravian Industrial Company (MICo) patří mezi nenápadné, ale o to více důležité tahouny v oboru strojírenství. Byla založena v roce 1993 jako servisní firma pro Jadernou elektrárnu Dukovany, ale během více než dvacetileté existence se z ní stalo mnohem víc. Je leaderem na trhu v konstrukcích a výrobě tepelných výměníků a přes 90 % své produkce exportuje do celého světa – její produkty najdeme v jaderných elektrárnách ve Francii, ve Velké Británii, v Rusku nebo na Ukrajině. Holding čítající nyní již deset firem působí nejen v energetice, ale MICo robotic se zabývá i automatizací a robotizací. Firma má obrat přes miliardu korun a zaměstnává celkově 450 zaměstnanců.

  • 2018-3 8

    GDPR: Odkud a k čemu?

    GDPR je zřejmě nejznámější bruselskou regulací, hravě překonává MiFID (regulace investičních trhů), AMLD (regulace proti praní špinavých peněz) nebo REACh (regulace používání chemikálií). „Populárnější“ už je snad jedině Dublin IV o azylovém řízení. Co to je GDPR a kde se vůbec vzalo? Jak je možné, že se o tom debatuje až dnes, když příslušná legislativa byla schválena v dubnu 2016 a navržena dokonce v lednu 2012? To si povíme v tomto článku. V první části se zaměřím na proces vzniku této regulace a ve druhé stručně popíšu, co GDPR znamená pro velké firmy, proti kterým je GDPR zřejmě namířeno.

  • 2017-3 5

    Korporacím zvoní hrana. Manažeři, třeste se!

    Zdá se, že čas dinosaurů se opět krátí – tentokrát ve světě managementu, a to ve vnitřním uspořádání firem. Tentokrát však nejde o katastrofu, nýbrž o jev zvaný kreativní destrukce, který popsal ekonom Josef Schumpeter již před sedmdesáti pěti lety. Mnoho lidí by se mohlo domnívat, že tento termín popisuje něco špatného, ale není to tak. Jak praví čínské přísloví: „Pokud staré věci neodejdou, nové nikdy nepřijdou.“ Čím dál více firem experimentuje a snaží se zavést nejrůznější druhy institucionálního uspořádání – jejich cíle však mohou být různé. Snaha odlišit se na trhu práce, zvýšit efektivitu podniku nebo zkrátka odmítnout současné, ortodoxní řešení, které nevyhovuje dnešním generacím. Zažívá současný management změnu paradigmatu z hlediska vnitřního uspořádání firem? Nebo jde jen o odvážný krok do prázdna, který plyne z potřeby vyjet ze zažitých kolejí klasického hierarchického uspořádání? Pojďme se podívat na pár příkladů a zvážit, zda je to cesta, kterou by stálo za to vydat se po vzoru těchto odvážných vizionářů.