podnikání

30 rokov podnikania na Slovensku: od socializmu ku kapitalizmu a späť?

20. 1. 2020, 14.24 - Trade-off 1/2020 - Ján Oravec

November 1989. Ľudia na uliciach sa dožadujú slobody, vrátane slobody podnikania. Ponovembrové zmeny následne využili prví podnikatelia, aby rozbehli svoje podnikateľské aktivity. Na rozdiel od tejto všeobecne vžitej predstavy sa prví podnikatelia nezjavili u nás až po 17. novembri 1989. A neboli to takzvaní veksláci, ktorí pred Tuzexom, komunistickým obchodom so západným spotrebným tovarom, menili koruny za tzv. bony. Boli to prví majitelia drobných prevádzok, ktorí začali podnikať ešte pred týmto historickým dátumom. Využili možnosť, ktorú im poskytol predchádzajúci režim v jeho záverečnej fáze, konkrétne v podobe nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 2/1988 Zb.

K dobrému fungovaniu ekonomiky výrazne prispela privatizácia

Ďalší z prevládajúcich mýtov o ekonomickej transformácii 90. rokov vykresľuje privatizáciu ako proces bohapustého rozkradnutia štátneho majetku, nahonobeného predchádzajúcimi generáciami. Privatizéri firmy vytunelovali, tie zbankrotovali a ľudia zostali bez práce. Po privatizácii podľa jej mnohých kritikov tak zostala len „spálená krajina“.

Nič nie je falošnejšie než tento tendenčný a ideologicky skreslený pohľad. Množstvo ľudí, ktorí sú dnes presvedčení, že je reálny a pravdivý, je až šokujúco vysoké. Šokujúco preto, že skutočnosť bola a je úplne iná. A existujú fakty, ktorými sa to dá veľmi jednoducho dokázať. Stačí sa napríklad pozrieť na rebríček najväčších nefinančných spoločností v Slovenskej republike. Z dvadsiatky firiem s najväčšími tržbami je až desať takých, ktoré existovali ešte pred rokom 1989. Slovnaft, U.S. Steel Košice, Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel, Slovenská elektrizačná prenosová sústava, Západoslovenská energetika, Grafobal Group, Continental Matador Rubber, Stredoslovenská energetika, Mondi SCP Ružomberok. To je desať firiem, ktoré boli kľúčové pre slovenskú ekonomiku pred tridsiatimi rokmi a sú pre ňu rovnako kľúčové aj dnes, takže logicky museli úspešne prejsť transformačnou etapou, vrátane čiastočnej či úplnej privatizácie.

Polovicu z nich predstavujú energetické firmy, ktoré sa slovenská vláda rozhodla čiastočne sprivatizovať predajom podielov v nich zahraničným investorom. Zaujímavejších je však ďalších päť významných slovenských firiem, ktoré boli všetky sprivatizované vládou Vladimíra Mečiara, resp. netransparentne rozdané vybraným šťastlivcom pod zámienkou vytvárania „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“.

Ku kritikom privatizácie sa v tomto prípade pridávajú aj ľudia, ktorí sú inak jej zástancovia. A výsledky privatizácie ukazujú, že sa mýlia. S výnimkou VSŽ Košice sú ostatné firmy úspešným príbehom. Privatizéri ich nielen že nerozpredali, ale dokázali ich rozvíjať, zvyšovať ich medzinárodnú konkurencieschopnosť a dokonca väčšina z nich je dodnes ich vlastníkom. K podobnému záveru by sme zrejme prišli, ak by sme predmet analýzy rozšírili z 20 na 200 najväčších firiem v SR.

K dobrému fungovaniu ekonomiky výrazne prispela privatizácia

Ďalší z prevládajúcich mýtov o ekonomickej transformácii 90. rokov vykresľuje privatizáciu ako proces bohapustého rozkradnutia štátneho majetku, nahonobeného predchádzajúcimi generáciami. Privatizéri firmy vytunelovali, tie zbankrotovali a ľudia zostali bez práce. Po privatizácii podľa jej mnohých kritikov tak zostala len „spálená krajina“.

Nič nie je falošnejšie než tento tendenčný a ideologicky skreslený pohľad. Množstvo ľudí, ktorí sú dnes presvedčení, že je reálny a pravdivý, je až šokujúco vysoké. Šokujúco preto, že skutočnosť bola a je úplne iná. A existujú fakty, ktorými sa to dá veľmi jednoducho dokázať. Stačí sa napríklad pozrieť na rebríček najväčších nefinančných spoločností v Slovenskej republike. Z dvadsiatky firiem s najväčšími tržbami je až desať takých, ktoré existovali ešte pred rokom 1989. Slovnaft, U.S. Steel Košice, Slovenské elektrárne, Slovenský plynárenský priemysel, Slovenská elektrizačná prenosová sústava, Západoslovenská energetika, Grafobal Group, Continental Matador Rubber, Stredoslovenská energetika, Mondi SCP Ružomberok. To je desať firiem, ktoré boli kľúčové pre slovenskú ekonomiku pred tridsiatimi rokmi a sú pre ňu rovnako kľúčové aj dnes, takže logicky museli úspešne prejsť transformačnou etapou, vrátane čiastočnej či úplnej privatizácie.

Polovicu z nich predstavujú energetické firmy, ktoré sa slovenská vláda rozhodla čiastočne sprivatizovať predajom podielov v nich zahraničným investorom. Zaujímavejších je však ďalších päť významných slovenských firiem, ktoré boli všetky sprivatizované vládou Vladimíra Mečiara, resp. netransparentne rozdané vybraným šťastlivcom pod zámienkou vytvárania „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“.

Ku kritikom privatizácie sa v tomto prípade pridávajú aj ľudia, ktorí sú inak jej zástancovia. A výsledky privatizácie ukazujú, že sa mýlia. S výnimkou VSŽ Košice sú ostatné firmy úspešným príbehom. Privatizéri ich nielen že nerozpredali, ale dokázali ich rozvíjať, zvyšovať ich medzinárodnú konkurencieschopnosť a dokonca väčšina z nich je dodnes ich vlastníkom. K podobnému záveru by sme zrejme prišli, ak by sme predmet analýzy rozšírili z 20 na 200 najväčších firiem v SR.

 

Celý text v Trade-off 1/2020

 

O autorovi:

Ján Oravec je slovenský ekonom a prezident Združenie podnikateľov Slovenska. V roce 2004 se stal členem Evropského hospodářského a sociálního výboru v Bruselu a v roce 2013 se stal členem jeho předsednictva. Je zakladatelem Nadácie F. A. Hayeka v Bratislavě.


Autoři:

Podobné články