Brexit nie je riešením

Na stretnutí Európskej rady 19. februára dospel britský premiér David Cameron so svojimi európskymi partnermi k dohode o podmienkach zotrvania Spojeného kráľovstva v Európskej únii. Táto dohoda je podkladom pre referendum o britskom zotrvaní, ktoré sa odohrá 23. júna tohto roku.

Cameronove rozhovory so zvyškom EÚ sa točili okolo štyroch požiadaviek, ktorými si britská vláda podmieňovala zotrvanie krajiny v únii. Predovšetkým, vláda Spojeného kráľovstva chcela zabrániť tomu, aby členovia eurozóny mohli meniť pravidlá, ktoré majú dopad na fungovanie spoločného európskeho trhu, bez súhlasu ostatných krajín EÚ. Z britského hľadiska sa toto riziko týkalo predovšetkým finančnej regulácie, ktorá môže byť dotknutá snahou vytvoriť v rámci eurozóny bankovú úniu. Druhá požiadavka sa týkala spružnenia spoločného trhu, kde by Briti chceli vidieť silnejšie tlaky na jeho liberalizáciu. Za tretie, Cameron žiadal, aby bola formálne uznaná realita viacrýchlostnej Európy, v ktorej niektoré krajiny – predovšetkým tie v eurozóne – smerujú k užšej politickej únii, zatiaľ čo iné – ako Spojené kráľovstvo, alebo prípadne Švédsko – sú z ďalšej integrácie vyňaté. Posledná a zďaleka najväčšími emóciami nabitá požiadavka sa týkala migrácie a prístupu k sociálnej pomoci.

Spojenom kráľovstve existuje mýtus východoeurópskeho migranta, žijúceho zo sociálnej pomoci a ťažiaceho z kvalitných verejných služieb bez toho, aby do nich akokoľvek prispieval. Mýtom je táto predstava preto, lebo imigrácia z nových členských krajín EÚ má na britské verejné financie dramaticky pozitívny efekt. Podľa výskumu UCL Centre for Research and Analysis of Migration prispievajú svojimi daňami do verejných rozpočtov o 12 percent viac, než z nich odoberajú.

Z európskeho hľadiska téma migrácie nebola kontroverzná ani tak kvôli dávkam, na ktoré majú nárok nezamestnaní cudzinci. Tie sú rôznymi spôsobmi obmedzované aj inde, a nedávne súdne rozhodnutia Európskeho súdneho dvora potvrdzujú právo štátov obmedziť prístup k nim. Problematické sú skôr tzv. in-work benefits – pomoc napríklad prostredníctvom daňových bonusov, ktorými britská vláda podporuje zamestnanosť medzi nízkopríjmovými vrstvami. Odopierať ich občanom EÚ potenciálne znamená znevýhodniť ich na britskom trhu práce, čo nemusí byť v súlade s predpismi upravujúcimi slobodný pohyb pracovnej sily v únii. Výsledok jednaní však uznal právo Spojeného kráľovstva prístom k týmto benefitom, ako aj k podpore v nezamestnanosti, obmedziť počas časovo obmedzených období po príchode na britský trh práce.

Hospodárske dôsledky odchodu
Ani úspešná dohoda nemení nič na tom, že Brexit ostáva reálnou možnosťou. Samotný odchod by podľa všetkého nebol ekonomickou katastrofou. Existuje škála štúdií, od tých, ktoré ukazujú dramaticky pozitívny efekt Brexitu, po tie, ktoré vykresľujú katastrofické scenáre ekonomickej kontrakcie vo veľkosti až 10 percent britského HDP. Výber z týchto štúdií je predstavený v Tabuľke 1 nižšie.

Tabuľka 1: Odhady nákladov britského členstva/Brexitu

Štúdia	Odhadovaný efekt
Minford et al. (2005)	Členstvo Britániu stojí 3,2 až 3,7 percenta HDP.
Dhingra et al. (2015)	Brexit zníži britské HDP o 1,1 až 3,1 percenta, a možno ešte viac.
Ottaviano et al. (2014)	Brexit zníži britské HDP o 2,2 až 9,5 percenta HDP.
Congdon (2013)	Členstvo Britániu stojí 11,5 percenta HDP.
Leach (2000)	Členstvo Britániu stojí 1,75 percenta HDP.
Pain a Young (2004)	Brexit zníži britské HDP o 2,25 percenta.
Booth et al. (2015)	Brexit môže znížiť HDP až o 2,2 alebo ho zvýšiť, až o 1,6 percenta.
Milne (2004)	Brexit zvýši britské HDP o 17-40 miliárd libier (1,4-3,2 percenta HDP).
Hindley a Howe (2001)	Čistý prínos alebo náklad Brexitu je menej než 1 percento HDP.

Zdroj: Bibliografickú citáciu zdrojov tabuľky nájdete pod QR kódom na konci článku.

Skutočné hospodárske efekty odchodu by boli podmienené tým, aké väzby na spoločný európsky trh by si Spojené kráľovstvo vyjednalo, pokiaľ by sa voliči rozhodli k odchodu. Vyjednávanie týchto podmienok je významným zdrojom neistoty, ktorá sa odráža aj vo veľkej škále odhadov ekonomických dôsledkov Brexitu. Neistota pramení predovšetkým z oblasti európskej ekonomickej regulácie, ktorá je tŕňom v oku kritikov EÚ. Jej platnosť je však súčasne podmienkou prístupu na spoločný trh. Azda najvýznamnejším varovným príkladom možných dôsledkov odchodu sú finančné služby. Prosperita londýnskeho City, jedného z motorov bohatstva krajiny, je úzko spätá s členstvom v únii. Londýn je globálnym finančným centrom najmä preto, lebo ho finančné spoločnosti využívajú ako miesto, z ktorého obchodujú na kontinente. Brexitom by Briti stratili svoju kontrolu nad Európskym orgánom pre bankovníctvo (EBA), regulátorom, ktorý v súčasnosti sídli práve v Londýne. Ak by si chceli zachovať svoju súčasnú rolu vo finančných službách v Európe, tak by sa jeho rozhodnutiami museli riadiť naďalej. Vymanenie sa spod vplyvu európskej finančnej regulácie by naopak znamenalo, že by veľké svetové banky nemali dôvod zotrvávať v Londýne a presunuli svoje európske transakcie inde, napríklad do Frankfurtu.

Spojené kráľovstvo má slabšie obchodné väzby so zvyškom EÚ než napríklad stredoeurópske krajiny. To vedie mnohých britských euroskeptikov k presvedčeniu, že samostatne by ich krajina bola v lepšej pozícii uzatvárať obchodné dohody s krajinami v zámorí. Nemusela by napríklad sa zúčastňovať prebiehajúcich zložitých jednaní o euroamerickom TTIP-e, a mohla by namiesto toho priamo uzavrieť so Spojenými štátmi dohodu o voľnom obchode. Problémom je to, že konkrétne Spojené štáty prejavili len veľmi malé nadšenie pre takú separátnu bilaterálnu dohodu. A ak by k dohode prišlo, je nejasné, či by sa britským vyjednávačom podarilo dosiahnuť takú úroveň regulačnej kompatibility, ktorá by Spojenému kráľovstvu dala rovnako veľký prístup na americké trhy, ako vie získať EÚ.

Znovunadobudnutá suverenita?
Pre euroskeptikov je však Brexit otázkou principiálnou, nie vecou chladného porovnania nákladov a výnosov členstva. „Nie je to ekonomická vec, ide mi o obnovenie britskej suverenity,“ povedal mi nedávno v osobnom rozhovore jeden známy britský novinár. Zákony, ktoré platia v Spojenom kráľovstve, majú podľa neho pochádzať z britského parlamentu, nie z nejakého anonymného aparátu na kontinente.

Nie je ťažké pochopiť odpor k únii v krajine s tradíciou parlamentnej demokracie, ktorá je dnes nahrádzaná netransparentným rozhodovaním európskych elít. Problémom je ale to, že britský odchod z EÚ by tento britský problém nevyriešil. Aby si Spojené kráľovstvo zachovalo prístup na európske trhy, muselo by si vyjednať napríklad členstvo v Európskom hospodárskom priestore (EEA), podobne ako napríklad Nórsko. Avšak také Nórsko preberá tri štvrtiny unijnej legislatívy bez toho, aby mohlo k jej tvorbe vyjadriť akýkoľvek postoj. Podľa nórskeho politológa Erika Eriksena tak jeho nečlenstvo robí Nórsko menej, nie viac suverénnym.

Inou alternatívou by bolo pre Spojené kráľovstvo usilovať sa o štatút podobný Švajčiarsku, ktoré prístup na trhy v EÚ dosahuje prostredníctvom bilaterálnych dohôd. Švajčiarsko má síce formálne suverenitu nad obsahom svojej legislatívy, ale v realite rastúci počet švajčiarskych právnych noriem je jednoducho prepísaná legislatíva EÚ.

Jediným spôsobom ako skutočne obrániť britskú suverenitu by bolo spáliť všetky mosty s úniou. I v takom prípade by však britské firmy, ktoré by chceli byť prítomné v EÚ, museli hrať podľa európskych pravidiel. Alternatívne, možno by sa Spojenému kráľovstvu podarilo preorientovať väčšinu svojich exportov a investícií do iných častí sveta. Euroskeptici napríklad často prejavujú nostalgiu za tesnejšími hospodárskymi väzbami krajín Commonwealthu, ktoré by Brexit údajne pomohol obnoviť. Takáto ekonomická integrácia by však tiež znamenala len to, že by Briti museli prispôsobiť svoje pravidlá hry tými existujúcimi inde vo svete. Inými slovami, vo svete, v ktorom regulačné bariéry hrajú dôležitejšiu úlohu než tradičné formy protekcionizmu, je predstava neobmedzenej suverenity nad vlastnými zákonmi chimérou – respektíve čímsi, čo nie je zlučiteľné s ekonomickou otvorenosťou.

Euroskeptici od Nigela Faraga po Petra Macha majú pravdu v tom, že Európska únia má k dokonalosti ďaleko. Bez reforiem, ktoré odstránia jej demokratický deficit, uvoľnia jej trhy, a umožnia jej efektívne poskytovať európske verejné statky, ktoré poskytovať má, je únia odsúdená potácať sa od jednej krízy k druhej. Súčasná debata v Británii a vyjednávanie podmienok britského členstva v únii sú tiež skvelou príležitosťou pre takéto reformy. Aby však boli úspešné, tak sa britskí euroskeptici musia zbaviť naivnej predstavy šťastného života bez EÚ a venovať sa snahe opraviť základy spoločného európskeho domu.

Britskí konzervatívci, hrdo sa hlásiaci k tradícii Edmunda Burka a Friedricha von Hayeka, s nimi zdieľajú nedôveru voči sociálnemu a politickému inžinierstvu. Snaha radikálne meniť evolučne vzniknuté inštitúcie, hovoria, vedie k nezamýšľaným dôsledkom. Odchod z únie, alebo jej úplná likvidácia, by však neboli ničím než takýmto ambicióznym inžinierstvom. A historická skúsenosť z kontinentu naznačuje, že ich nezmýšľaným dôsledkom môže byť koniec mierového, liberálneho a demokratického usporiadania na kontinente. Preto je aj v českom a slovenskom životnom záujme, aby Spojené kráľovstvo v únii zostalo.

---

Autoři:

• Dalibor Roháč